Ex-partneri, ex-situácie, ex-práce, ex-priatelia... Akoby bití tým, čo sa stalo, tým všetkým zlým, zdrvujúcim, bolestivým, chceme zmazať to, čo tu už raz bolo. Zabudnúť, vymazať, škrtnúť. Avšak na ako dlho? Aj keď ešte raz okúsime spomienku, premeníme ju na prítomný čas so štipkou budúcnosti, stále budeme prenasledovaní minulosťou. Ľudia nie sú ako pokazené ovocie, ktoré vyhodíme a už nikdy viac neochutnáme. Kúpime si nové a hneď ho vložíme pre istotu do mrazničky, aby nám vydržalo až dovtedy, kým nepríde ten správny čas. Avšak, kedy je ten správny čas? A čo bude potom, keď to neuveriteľne dobre vyzerajúce ovocie zjeme? Kúpime si nové? A budeme dúfať, že bude rovnako dobré ako to predošlé? V posledných rokoch si navrávame viac než je pekné. Viac snívame ako reálne konáme a každým tým opätovným nasadzovaním si ružových okuliarov čakáme v zázrak. Je nám tak.. tak prekrásne v našom rozprávkove, pretože vieme, že každého zlého draka vieme poraziť jedným chmatom. Nepotrebujeme sa trápiť, stresovať čo a ako bude po, alebo aké to bolo predtým. V realite to robíme práve naopak. Pre aký cieľ? Byť šťastný aspoň „na chvíľku“? Mať pocit, že sme nedotknuteľní a máme to najkrajšie a najlepšie, o čom ostatní naozaj iba snívajú? Hovoríme tu už o prívlastku tak príznačnom pre túto dobu: „egoistický“. Áno, je to „in“, je to v móde, byť egoistom, pretože ak ním nie sme, nezapadáme do spoločnosti, ktorej každá výchylka sa zdá byť „egoistická“. No, nie je to ironické? Nie, neklameme ostatných, my klameme samých seba. A to je „in“ dneška. Čo proti tomu robiť? Hm, pán Boh vie. Pravdepodobne asi nepolemizovať, nerobiť z malých vecí zbytočne veľké, pretože domčeky z karát padajú rovnako dole, či už v realite alebo v rozprávkove. Čakanie na toho správneho princa. Ten „pravý“, musí spĺňať všetky kritéria. Naše? Alebo našej spoločnosti? Hippies, aj keď plný drog, sebatrýzne a depresií mal aspoň tú vôľu kráčať vzpriamene, aj keď poväčšine padal. Netvrdím, aby sme žili hippi – štýlom. Netvrdím, aby sme si dali do žíl a už vonkoncom nechcem tvrdiť, aby sme neboli egoistické svine. Buďme kuchármi. Uvarme, napečme si sami, ale pre všetkých. Bez cyankálov a prebytočného cukru. Dá sa to? Ja hrdo poviem áno. Ako? Hm, každý máme svoj vlastný tajný recept. Tak dovarenia, priatelia.
15. októbra 2007